Tridsať premárnených rokov

V týchto dňoch si pripomíname tridsiate výročie Nežnej revolúcie, ktorá ukončila dlhé obdobie komunistického režimu, priniesla koniec vlády jednej strany a obrovskú šancu politickej, spoločenskej a kultúrnej zmeny.

V novembri 1989 sme vyšli do ulíc, zvonili kľúčmi, pocítili silu jednoty, oslavovali nadobudnutú slobodu a skoncovali s vládou Komunistickej strany Československa. Ľudia sa zhromažďovali na námestiach, roznášali letáky, zakladali miestne koordinačné výbory Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra, podporovali hlavných predstaviteľov revolúcie v Bratislave aj v Prahe.

Ladislav Snopko napríklad dodnes spomína, ako mu z Tatier volal Gabo Ondrovič, že Horská služba je pripravená prísť aj pešo do Bratislavy a „vyprášiť tých komunistov“.

Zrušenie vedúcej úlohy jednej strany sa naozaj podarilo pomerne rýchlo, taktiež zorganizovať prvé slobodné voľby, otvoriť hranice a o niečo pomalšie sa stať pevnou súčasťou demokratickej Európy.

Komunistov a ich praktiky sa nám však nepodarilo úplne „vyprášiť“ dodnes.

Množstvo straníckych funkcionárov aj horlivých komunistov sa namiesto pokánia rýchlo adaptovalo v novom prostredí a využilo všetky svoje bývalé štruktúry na udržanie vlastnej moci či finančného prospechu.

Bolo a stále je medzi nimi aj mnoho bývalých príslušníkov štátnej bezpečnosti, milicionárov, pohraničníkov, politrukov či generálov Československej ľudovej armády.

Pritom napríklad práve armáda bola mocenským monopolom KSČ formovaná ako nástroj jej vnútornej a vonkajšej politiky, vrátane možnosti jej použitia proti vlastnému obyvateľstvu. K tomu boli jej vrcholní predstavitelia kádrovo a organizačne dlhodobo pripravovaní.

Napriek tomu do istej miery prekvapilo, že krátko po 17. novembri 1989 zaujala generalita vtedajšej armády jednotný postoj a ostro odsúdila protestné aktivity obyvateľstva, podporila vtedajšiu komunistickú vládu a deklarovala pripravenosť brániť a obrániť totalitný systém.

Zároveň vytvorila plán Mimoriadnych bezpečnostných opatrení (MBO) na udržanie komunistického režimu. Pripravených zasiahnuť bolo 155 tankov v Českej republike a 65 na Slovensku, v pohotovosti bolo aj skoro 10 tisíc armádnych dôstojníkov a vojakov s množstvom ďalšej vojenskej techniky!

V tomto duchu vystúpil na mimoriadnom zasadnutí pléna ÚV KSČ dňa 24. 11. 1989 tiež minister národnej obrany gen. M. Václavík a predniesol návrh uviesť armádu, bezpečnosť a Ľudové milície do stavu bojovej pohotovosti!

Našťastie tento návrh reálneho nasadenia armády voči vlastným obyvateľom vďaka názorovej kríze vo vedení ÚV KSČ neprešiel. Čo by sa stalo, keby predložený armádny plán bol prijatý môžeme len tušiť, ale určite by táto revolúcia nedostala prívlastok nežná.

K vtedajšej armádnej generalite patril aj veliteľ stíhacej bombardovacej leteckej divízie a plukovník generálneho štábu Ján Mokoš.

Napriek tomu, že veľa predstaviteľov bývalého režimu či zapálených agilných komunistov po revolúcii obsadilo dôležité verejné posty alebo pochybne privatizovalo rôzne podniky a kúpele, posledných tridsať rokov nám prinieslo okrem slobody a demokracie aj množstvo ďalších pozitívnych zmien.

Koľko ich bolo a je, či ich mohlo byť viac alebo nie, však záležalo a záleží aj na nás. Rovnako ako to, komu prostredníctvom slobodných volieb dávame dôveru a moc ich uskutočňovať. To platí v celoštátnom meradle podobne ako v tom lokálnom.

Tak, ako sme tu za ten čas mali vlády rozumného rozvoja aj roky ukradnuté mafiou, sú na Slovensku mestá, ktoré sa zveľadili, rovnako ako, aj stagnujúce a upadajúce oblasti.

Ako sú na tom Vysoké Tatry si môže odpovedať každý z nás sám. Aj keď sa po revolúcii mestu podstatne znížil rozpočet, stáli Vysoké Tatry oproti väčšine miest podstatne ďalej za pomyslenou štartovacou čiarou, nehovoriac o obrovskej výhode svojej podhorskej lokácie.

Prvé kroky a predstavy boli plné eufórie z nadobudnutej slobody a z možností, ktoré nám vlastná správa mesta v kombinácii so slobodným trhom, voľnosťou pohybu či podnikateľskými príležitosťami ponúkala.

Ako však plynul čas na mnohé z plánov sa zabudlo, nadšenie vyprchalo, náskok sme premrhali a mesto snáď vo všetkých oblastiach verejnej správy začalo zaostávať. Trochu paradoxne práve v období nášho vstupu do Európskej únie, kým iné mestá začali čerpať množstvo financií na rozvoj svojej infraštruktúry, sociálnej sféry, voľnočasových aktivít či kultúry.

V čase, keď iné úrady za európske peniaze zrekonštruovali námestia a ulice, postavili stovky kilometrov cyklistických chodníkov, zmodernizovali polikliniky, sociálne zariadenia alebo kiná, mesto Vysoké Tatry postupne o to všetko viac-menej prišlo. Nehovoriac o Štrbskom Plese, pozemkoch pod mestom či znižujúcom sa počte obyvateľov.

Vysoké Tatry tak v istom zmysle aj vďaka tomu ovládli finančné skupiny, ktoré by rady diktovali obyvateľom, čo si majú o ich projektoch myslieť. Občan a jeho potreby, spolu s ochranou prírody sa dostali na koniec ich priorít a z mesta sa pomaly stal apartmánový lunapark.

Celú polovicu slobodného obdobia sme rezignovali na našu prehlbujúcu sa stagnáciu a stratili schopnosť rozlišovať skutočné hodnoty od tých dočasných, realitu sme vymenili za nikdy nenaplnené sľuby a vrátili sa k závisti, zlobe, ľahostajnosti a nezáujmu o veci verejné.

Presne tieto vlastnosti však udržiavali komunistov tak dlho pri moci. V krčmách sa nadáva presne tak ako za komunizmu, ale, keď prídu voľby necháme sa kúpiť klobásou a pivom, ovplyvniť prázdnymi sľubmi alebo novinami tvorenými taktiež bývalými členmi strany v duchu niekdajšieho Rudého práva. Potom, rovnako ako v minulosti, lož a nenávisť vyhráva nad pravdou a láskou.

Pokiaľ sa nevymaníme z tohto kruhu a nepríjmeme svoj diel zodpovednosti, vo Vysokých Tatrách sa nič nezmení.

To, ako sme nadobudnutú slobodu a do nežnej revolúcie nevídané možnosti naplnenia vlastných životov dokázali využiť či naopak premárniť, totižto záležalo a stále záleží hlavne na našej zodpovednosti. Tú nesieme a budeme niesť aj za „komunistov“, ktorých si volíme za svojich zástupcov.

Parafrázujúc Bela Kapolku, ktorý v historických novembrových dňoch tiež stál na revolučnom pódiu, Tatry vnímam cez to, čo v nich prežívam. Nikdy pre mňa neboli a nie sú len atraktívnou kulisou, ale hlavne miestom, ktoré som si s rodinou vybral pre život.

Preto mi nie je ľahostajné čo sa okolo nás deje, akým smerom sa uberá naše mesto a, ako dlho bude ešte trvať, kým sa konečne nadobro rozlúčime s komunizmom a s jeho maniermi.

Naozaj, už je najvyšší čas.

Alexander Gálfy

Pre Tatry

Share