Pokiaľ nejde o krízovú situáciu či zásadný a konkrétny verejnoprospešný investičný zámer, zadlžovanie sa by malo byť jednou z posledných možností mesta (spolu s predajom mestského majetku) získania finančných prostriedkov. Keďže len za ostatných desať rokov mesto rozpredalo svoj majetok v hodnote dosahujúcej skoro 6 miliónov eur, nadôvažok hlboko pod tržné ceny a bez rozumného využitia či zhodnotenia tejto sumy, veľa toho už mestu na predaj neostalo. Pravdepodobne preto sa vedenie mesta rozhodlo na svoje ďalšie šafárenie požiadať o úver vo výške 2 milióny eur!
Tento zbytočný krok, zadlžujúci naše mesto na dlhé roky a limitujúci nás v prípade potreby ďalšieho úveru, napríklad v nejakej skutočne krízovej či kalamitnej situácii, radnica pôvodne zdôvodnila potrebou modernizácie verejného osvetlenia.
V nasledujúcich riadkoch však dokážem, že zo strany vedenia mesta sa opäť jednalo o účelové zavádzanie, ktorého cieľom je „látanie“ finančných dier v rozpočte a pokračovanie v nekoncepčnom a neekonomickom hospodárení s verejnými financiami.
Prvá zmienka o tomto dvojmiliónovom úvere, zdôvodnená potrebou modernizácie verejného osvetlenia, zaznela na zasadnutí mestského zastupiteľstva 11. apríla 2019. Zastupiteľstvo následne prijalo uznesenie (96/2019), v ktorom je požiadanie o úver s týmto účelom aj konkrétne uvedené.
Zaujímavé však je, že v ďalšom uznesení (132/2019) sa v súvislosti s definitívnym schválením prijatia úveru vo výške 2 milióny eur od Slovenskej sporiteľne, ktorej výber odporučila jedna z poslankýň a zároveň zamestnankyňa tejto banky (!), už zámer modernizácie osvetlenia nenachádza. Nahradila ho vágna formulácia o akýchsi neurčitých investičných akciách mesta!
Tie prezradil až upravený rozpočet mesta Vysoké Tatry pre rok 2020, ktorý získaný úver pôvodne určený na obnovu verejného osvetlenia, trestuhodne prevzatého v zanedbanom stave od spoločnosti Eltodo (tá ho paradoxne mala v rámci jeho užívania modernizovať), začal rozmieňať na menšie sumy.
„Na sekeru“ napríklad začneme stavať požiarnu zbrojnicu v Tatranskej Lomnici (aj keď na jej dokončenie v podstate ešte nemáme financie) a taktiež rekonštruovať priestory Centra obchodu a služieb v Dolnom Smokovci pre potreby Základnej umeleckej školy. Z úveru budú uhradené aj dlhy za výstavbu predražených nájomných bytoviek Jelša a Osika v Tatranskej Lomnici, alebo dofinancované účty za cyklochodník, po ktorom sme sa podľa nekonečných sľubov už mali dávno bicyklovať!
Samozrejme, investície do chýbajúcej mestskej infraštruktúry považujem za veľmi potrebné! Financie na tieto konkrétne výdavky však mohli a mali byť v podstatne väčšej miere čerpané z dotačných zdrojov alebo z rezervného fondu mesta!
Zaťaženie dlhmi má význam pokiaľ sa jedná o dôležité a veľké projekty, ktoré mesto inak nezvládne financovať z vlastných príjmov. Vo Vysokých Tatrách to je napríklad výstavba záchytných parkovísk a komplexné riešenie dopravy na celom území mesta! Táto potrebná investícia by nadôvažok mestu zabezpečila aj dlhodobé príjmy.
Ďalší úver však mesto tak ľahko nezíska, keďže podľa Zákona o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy (583/2004 Z. z.) celková výška dlhu mesta nesmie prekročiť 60% skutočných bežných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka. Túto skutočnosť nezohľadnili pri svojom rozhodovaní (okrem vedenia) ani poslanci a ani hlavný kontrolór mesta, ktorý dokonca vo svojej správe k čerpaniu úveru uviedol neúplné informácie, do akej výšky sa naše mesto môže zadlžiť!
K doterajšiemu, ešte sedemročnému, splácaniu nezmyselných a predražených parkovacích automatov tak mestu pribudne na najbližších desať rokov aj splácanie 2 miliónov použitých na „hasenie“ mestského rozpočtu. Kde vezmeme financie na splátky, keď nás napríklad vďaka koronavírusu čaká podstatné zníženie mestských príjmov z podielových a iných daní, však evidentne na radnici nikoho netrápi.
Prípad tohto rozhajdákaného úveru je, žiaľ, len jednou z mnohých ukážok nehospodárnej správy mesta, ktoré sa o efektívnosť svojich výdavkov vôbec nezaujíma. Mesto hospodári „od buka do buka“, nevykonáva žiadne revízie výdavkov, nevyhotovuje analýzy nákladov a prínosov, nedokáže zhodnotiť svoje príjmy, starať sa o svoj majetok ani ho zveľaďovať v prospech obyvateľov.
Z hľadiska dosahovania „hodnoty za peniaze“ sa mesto pohybuje v záporných číslach, teda svoje ciele napĺňa mimoriadne neefektívne!
Riešenie vidím v zásadnej zmene hospodárenia s mestským majetkom a s verejnými financiami, ktorá by vychádzala z podrobnej analýzy využitia mestských financií. Jedine z nej môže vzniknúť ozdravný program a reálny plán budovania finančne sebestačného mesta s efektívnou pokladňou!
Jeho základom bude, okrem rozumného hospodárenia, vychádzajúceho z analýzy nákladov a príjmov (nie len finančných) a zlepšenia príjmovej časti mestského rozpočtu, aj kvalitná príprava projektov. Ich prostredníctvom je možné z veľkej časti financovať snáď všetky oblasti našej infraštruktúry, o ktoré sa dlhé roky v našom meste nikto skutočne nezaujímal!
Od už spomenutých záchytných parkovísk a ekologickej mestskej dopravy, cez výstavbu a obnovu nájomných bytov, až po zásadné zlepšenie zdravotníckych, sociálnych či kultúrnych služieb. Príjmy z finančne dobrých rokov sme premrhali, mestský majetok rozpredali a dnes musia Vysoké Tatry žiť „na sekeru“.
Naozaj sme museli dôjsť až sem?
Alexander Gálfy
Pre Tatry
